„Toto sa v našej rodziny nemjelo stat“
Povesť o bezhlavom jazdcovi na koni
„Pamätám sa na roky, keď sa z Rače do mesta chodilo peši“
„Na ceste z Pustého kostelíčka sa nado mnou zľutoval gazda...“
„Znenazdania mi uštedril poriadne zaucho, ponížil ma pred celou triedou.“
„Celá rodina vybehla na dvor, akosi čudne si nás prezerali.“
„Keď mama ráno rodila, večeru už varila sama.“
Traja kamaráti, dve truhly a jeden pohreb
„Z izby vyšiel mladý muž, začali sa hádať. V hneve jej povedal, že je ku..a.“
Ako sa menila východná časť Rače po druhej svetovej vojne
„Slečna, máte filcke?“ opýtal sa predavačky skladník Mišo
„Vlak zrazil chlapa, nikto z nás ho nechcel ísť identifikovať.“
„Požiadala som ho, aby mi pridržal veľký chvost...“
„Zablúdila som. Na Viedeň sadal súmrak...“
Mamina Samkovi ponúka ľavý prsník. On ukáže na druhý a povie: „Ne, ne. Tento!“
„Ďakujem za Tvoju lásku, vernosť, porozumenie, za pomoc a odpúšťanie.“
„Neznámy muž ma oslovil, ako keby sme sa dávno poznali.“
„To snáď nie je pravda, to nie je pravda...“
„Babi, ty si myslíš, že se neumím prát?“
Povesť o bezhlavom jazdcovi na koni
„Pamätám sa na roky, keď sa z Rače do mesta chodilo peši“
„Na ceste z Pustého kostelíčka sa nado mnou zľutoval gazda...“
„Znenazdania mi uštedril poriadne zaucho, ponížil ma pred celou triedou.“
„Celá rodina vybehla na dvor, akosi čudne si nás prezerali.“
„Keď mama ráno rodila, večeru už varila sama.“
Traja kamaráti, dve truhly a jeden pohreb
„Z izby vyšiel mladý muž, začali sa hádať. V hneve jej povedal, že je ku..a.“
Ako sa menila východná časť Rače po druhej svetovej vojne
„Slečna, máte filcke?“ opýtal sa predavačky skladník Mišo
„Vlak zrazil chlapa, nikto z nás ho nechcel ísť identifikovať.“
„Požiadala som ho, aby mi pridržal veľký chvost...“
„Zablúdila som. Na Viedeň sadal súmrak...“
Mamina Samkovi ponúka ľavý prsník. On ukáže na druhý a povie: „Ne, ne. Tento!“
„Ďakujem za Tvoju lásku, vernosť, porozumenie, za pomoc a odpúšťanie.“
„Neznámy muž ma oslovil, ako keby sme sa dávno poznali.“
„To snáď nie je pravda, to nie je pravda...“
„Babi, ty si myslíš, že se neumím prát?“
Každá dedina má medzi obyvateľmi ľudí, ktorí sú opradení niečím zlým, alebo niečím dobrým. Aj Rača má takýchto ľudí.
V dávnej dobe to boli Poláčkovci a Čajkovci, ktorí boli postrachom pri každej zábave, či hodoch. Potom to bol Jakub Kohút - peňazokazec, Pišta Skala, ktorý zastrelil poľovníka (riaditeľa banky) Viktora Haluzického, ďalej Jančl Sloboda, vychýrený bitkár...
Medzi tých, na ktorých ľudia spomínajú v dobrom, patrili napríklad Lukáš Krampl a Anton Hoffner. Obaja boli obecní policajti, ktorí vedeli vždy urobiť poriadok na zábavách, alebo vypátrať drobných zlodejov.
Na môjho otca Štefana Vitka si ľudia tiež len v dobrom spomínajú. Volali ho Pišta. Bol to človek, ktorý poznal len ťažkú prácu a takú, ktorú okrem neho nechcel nikto robiť zadarmo.
Bývali sme v podnájme pri hlavnej hradskej pod cintorínom, v malom domčeku, ktorého červená strecha nesmelo vyčnievala spoza vysokého plota.
Otcova rodina pochádzala z Pezinka, jeho pradedo sa narodil v Bukovej (Biksárd) a neskôr tam bol mlynárom.
Náš otec Štefan sa narodil v roku 1895 v Rači a bol to dobrák od kosti. Pomáhal, kde len mohol, ľuďom aj obci. Bol členom Červeného kríža ako zdravotník, Dobrovoľného hasičského zboru a Spolku vyslúžilých vojakov.
Keď sa mal obliecť do uniformy, čistili sme mu na nej my deti Sidolom všetky gombíky, aj pracku na remeni, aby sa mu všetko krásne ligotalo. Ako samaritán, pri príležitosti cyklistických pretekov, alebo pri futbale pomáhal ľuďom pri nevoľnostiach tak, že im podával na kocke cukru Hoffmanské kvapky, ktoré každého uzdravili.
Zuby nemal, ale všetko okrem kôrky z chleba požváchal (požuval). Nemal rád mlieko a mliečne výrobky. Mame sa vždy podarilo presvedčiť ho, že mlieko do varenia nedáva. Pri nedeľňajšej polievke vždy zavolal: „Dzeci, pepš!“ (korenie). Keď dojedol, tak švicoval (potil sa), že sa musel prezliecť.
Mal na starosti kostol na cintoríne. Cez deň ho odomykal, večer zamykal a popri tom vykonával aj povinnosti zvonára, tridsať rokov bol kostolníkom. Okrem toho pomáhal kopať jamy na cintoríne.
V hostinci Peklo sa pri pive raz chlapi stavili, že prejdú o polnoci cez cintorín. Keď už boli v cintoríne, Pišta počul hlasy a vtedy sa vystrčil z jamy, ktorú začal kopať neskoro večer (cez deň bolo veľmi teplo) a zvolal: „Chlapi, kolko je hodzín?“. Chlapi sa zľakli, rozutekali sa a tak prehrali stávku..
Keď niekto doma zomrel, rodina ho požiadala, aby ho prišiel obliecť. Tiež doviezol pohrebné svietniky, pokrovec a máre. Robil práce, ktoré by málokto robil. Keď sa niekto obesil, utopil alebo hodil pod vlak, ochotne ho pozbieral. Mal tvrdú náturu. Jednou rukou zbieral pozostatky človeka, v druhej držal kus osoleného chleba, z ktorého si odkusoval. Chlieb nosieval vždy vo vrecku. Okolo stojaci zvedavci sa s odporom odvracali, nevedeli pochopiť, ako mu šmakuje suchý chlieb pri takejto práci.
V roku 1937 susedov syn zastrelil pre peniaze vlastnú matku. Schoval ju pod strožok v posteli. Po troch dňoch zavolali ľudia políciu, že susedu nie je vidieť. Ešte v ten deň ju policajti našli. Náš otec ju niesol v zakrvavenej plachte na pleci cez dvor na ulicu do auta, odtiaľ ju previezli na cintorín do drevenej márnice. Za chvíľu nato sa vrátil a chcel z domu zobrať kuchynský stôl, na ktorom mal doktor urobiť pitvu. Mama nesúhlasila a my deti sme sa rozplakali, že už z toho stola nikdy jesť nebudeme.
Pomáhal vo vinohradoch kopať a škrábať. V istom vinohrade vykopal poklad, čo si tam cez frontu domáci zakopali. S radosťou im ho odovzdal, za čo mu sľúbili z úrody 30 litrov vína. Čo mu dali, nebolo víno a ani 30 litrov, bolo to pár litrov čingíru.
V čase oberačiek hrozna chodil po večeroch s putnicou vyberať mušt pre faru, rechtora a hasičov. Sľúbili mu, že po schôdzi aj jemu nalejú. Pri reči si vypili a párkrát mu naliali. Potom mu škodoradostne ponúkli cigáru (Viržinku) a tá ho dorazila tak, že nevládal stáť na vlastných nohách. Domov ho doniesli na rebríku. Ráno bol zase fit. Keď mu naša mama dohovárala, či nevie, kedy má dosť, povedal: „Čnost je čnost, ked ma núkajú, zeberem si, aby sa neurazili“.
Mal zlomenú nohu a bol v nemocnici. Sťažoval sa lekárovi aj mame, že je hladný. Na druhý deň mu mama priniesla z domu v škatuli celý chlieb a kus slaniny. Škatuľu si schoval pod posteľ.
Ak sa mu pri robote niečo nedarilo, zahrešil: „Krucifux“, na ľahkú ženu povedal: „tá uličná“. Mama ho iba okríkla: „Cicho buc, sú tu dzeci!“.
Ešte aj v dôchodkovom veku robil pomocné práce pre obec, zametal ulice.
V Rači bolo vo zvyku na sviatky hrať jubilantom a vždy ho veľmi potešilo, keď aj jemu prišli hudobníci zahrať.
Naša mama Terézia Vitková, rodená Ščipaničová, patrila tiež medzi dobrých ľudí.
Pracovala v Tabakovej továrni v Bratislave ako robotníčka. Vychovala nás päť detí. Do práce cestovala vlakom ráno o šiestej a večer o šiestej sa vracala domov. Tento vlak ľudia volali tragač.
Keď musela zo zdravotných dôvodov zostať z práce doma, chodievali k nim ľudia, ktorí si tam odkladali bicykle, nákupy a aj deti v kočíku, požičiavali si náradie na úpravu hrobov.
Počas roka chodievala k nim zo Záhoria tetka Apola, ktorá predávala grincajch (zeleninu), brezové metly a drevo na zakurovanie nazývané lúč. Čo nepredala, nechala si u nás na druhý deň. Na hlave nosila ručník posunutý do čela, spod neho jej vyčnieval veľký fialový nos, podľa ktorého si ju ľudia zapamätali.
Raz si u mamy odložila nejaká žena starý ošúchaný kufor. Povedala, aby deti kufor neotvárali. Mama jej to sľúbila, ale deti sú deti, zvedavosť nám nedala a kufor sme otvorili. Bolo tam veľa starých kníh, v ktorých boli vyobrazené ľudské dlane s množstvom čiar a poznámok. Ničomu sme nerozumeli.
Kufor sme zatvorili a po dlhom rozmýšľaní sa zhodli, že žena je určite bosorka.
Po obede sa u nás schádzali susedky: tetka Ana, Mári, Rézi, Estera a Frolka. Pri reči sa zohrievali a spomínali na zážitky z mladosti. Nám, deťom rozprávali strašidelné rozprávky, svoje zážitky a povery. Niekedy sme sa aj báli.
Náš otec mal kľúče aj od márnice. V jeho neprítomnosti, keď doviezli zosnulého, ho zastúpila mama. Raz sa jej stalo, že vietor zabuchol na márnici dvere a ona zostala zatvorená so zosnulým. V tom strachu a tme nemohla nájsť ani kľučku na dverách.
Žiaden pocestný neobišiel náš domček bez toho, aby mu mama neponúkla tanier polievky alebo kávu a chlieb. Peniaze nedávala, lebo ich sama nemala.
K svojmu sviatku si vždy priala gorálky na krk zo safalátiek.
Môj otec Štefan a mama Terézia mali ľudí radi a oni mali radi ich.
Otec zomrel v roku 1976 a je pochovaný na cintoríne v Rači.
Mama zomrela o dva roky neskôr, v roku 1978, a pochovaná je po jeho boku.
Na svojich dobrých rodičov spomínam s láskou.
Každý človek má život rád, i keď je plný prekvapení, omylov, nesplnených túžob.
Najkrajší dar je zdravie, láska a šťastie v ňom.
Aj moja babka, Anna Máťušová, rodená Ščipaničová, mala život veľmi rada. Narodila sa v roku 1877 v Račištorfe. Za slobodna mala dve dcéry, moju mamu Teréziu a moju tetku Katarínu. Vydala sa za deda Štefana Máťuša, narodeného v roku 1877 tiež v Račištorfe. V manželstve sa im narodil syn Gustáv a dcéra Agneša. Tá po vychodení základnej školy pomáhala pri domácich prácach a ľuďom vo vinohradoch.
Agnešiným životným snom bolo odísť do kláštora. Vzorom jej bola mníška, ktorá ich vyučovala náboženstvo. A ona ju chcela nasledovať. Keď dovŕšila 18 rokov, sen sa jej splnil, odišla do kláštora v Bratislave. Ešte dnes mám pred očami, ako jej sestra - moja tetka Kačka - nesie na chrbte veľkú nošu s perinou a ostatnou výbavou, náhliac sa dolu uličkou medzi vinohradmi na stanicu k vlaku.
Tetka Agneša musela mať všetko, ako keby sa išla vydávať. Okrem toho aj finančnú hotovosť. S ťažkým srdcom opúšťala rodný dom. Rodičom sľúbila, že ich bude podľa možností navštevovať a daný sľub neskôr splnila.
Keďže bola z chudobnej rodiny, musela v kláštore vykonávať aj ťažké práce v kuchyni, vo vinohradoch a na poli pri žatve. Sestry, ktoré boli z bohatých rodín a mali peniaze, mohli v kláštore ďalej študovať. Po skončení štúdia vyučovali v školách náboženstvo, v kostole hrali na organe a spievali v kostolnom zbore. Ako dieťa som bola zvedavá, či sestričky majú pod čepcom vlasy, alebo sú ostrihané dohola.
Pri jej vysviacke v roku 1936 bola prítomná skoro celá naša rodina. Na dôkaz pravdivosti pripájam aj fotografiu z tejto udalosti. Najskôr bola veľká omša, kde sestry dostávali zlatú obrúčku na prst pravej ruky - znak sľubu, že sa stali nevestami Kristovými.
Pri tejto príležitosti Agneša dostala rehoľné meno BERNADETTA. Na hlavu im položili biely venček.
Bolo to veľmi dojímavé.
Po veľkej omši bol bohatý obed, po obede sme my deti, ktorých tam bolo veľa, išli do veľkej záhrady, kde na stromoch bolo veľa ovocia. Mohli sme si odtrhnúť aj veľké tmavo modré ringloty, aké som nikdy nevidela ani nejedla, myslela som si, že som v ozajstnej rajskej záhrade. Bol to pre mňa veľký zážitok, na ktorý si dodnes spomínam.
Tetka bola rehoľnou sestrou 30 rokov. My deti sme ju volali čierna tetuška.
Keď prišiel nový režim, nastal aj pre rehoľné sestry nový život. Rušili sa kláštory, sestry sa museli vyzliecť do civilu. Tým, ktoré sa vyzliecť nechceli, povedali, že odpracované roky sa im nezarátajú do dôchodku. Tieto sestry museli pracovať v starobincoch alebo nemocniciach ako zdravotné sestry. Tie, ktoré opustili rehoľu, zostali doma.
Tetka Agneša sa do civilu nevyzliekla, a tak zostala pracovať v nemocnici na Myjave. Tam jej neskôr padol do oka pacient, ktorého ošetrovala.
Volal sa Martin MEDVEĎ, bol rozvedený s tromi deťmi. Zo súcitu k deťom a s porozumením k nemu sa rozhodla vyzliecť z rehoľných šiat a vydať sa za neho.
Rodičia sa za tento jej skutok hanbili. Navštevovala ich len za tmy, aby ju ľudia, ktorí ju poznali, nevideli v civile. Agnešina sestra Kačka povedala:
„Toto sa v našej rodziny nemjelo stat.“
pretože Medveď bol evanjelik a Agneša katolíčka - mníška.
Aj napriek rozdielnemu náboženstvu žili spolu šťastne.
Keď Agnešin manžel zomrel, oznámila nám, že už nemáme Medveďa.
Na tetku Agnešu i na jej Medveďa si spomíname s láskou.
Obaja sú pochovaní na cintoríne na Myjave.
Rača bola dedinka, kde majetnejší gazdovia chovali kravy. Pred otvorenými dvormi ich ráno vyprevádzali a vyháňali na pašu. Išiel s nimi obecný pastier. Podvečer ich čakali na ulici. Boli aj také kravičky, ktoré poznali svoj dvor a prišli domov samé. Gazdovia sa tešili, keď boli dobre napasené, keď mali plné vemená voňavého mliečka. Bola to ich obživa. Tí, ktorí mali mliečka viac, ho predávali doma, niektorí ho nosili do mesta na predaj, aby utŕžili nejaké korunky.
Z tohto obdobia pochádza povesť o bezhlavom jazdcovi na koni.
Bolo ráno ako iné, keď sa vybrala istá žena z Rače peši do mesta a niesla na predaj mlieko. Ako tak šla, zbadala na zemi akýsi mešec. Zdvihla ho, bol plný peňazí. Rýchle si ho schovala do spodnej suknice a ponáhľala sa preč.
Zrazu z diaľky počula dupot konských kopýt.
O chvíľu stál pred ňou spotený kôň a na ňom sedel vystrašený vojak. Spýtal sa jej, či nenašla mešec, ktorý stratil. Boli v ňom peniaze, ktoré boli určené ako výplata pre vojakov (žold). Žena zatajila, že mešec s peniazmi našla.
Vojaka potrestali sťatím hlavy.
Odvtedy sa povrávalo, že po Rači počuť v noci dupot konských kopýt a na koni údajne sedel jazdec bez hlavy.
Toľko hovorí povesť, ktorá sa rokmi zachovala.
Pamätám sa na roky, keď sa z Rače do mesta (Bratislavy) chodilo peši, prípadne len na pol cesty do Dynamitky a odtiaľ električkou.
V jeden pekný deň sme sa vybrali s bratom a jeho kamarátmi peši do mesta. Bola som vtedy ešte len prváčka. Keď sme sa vracali z mesta domov, bola som veľmi unavená. Chlapci mi dali korunu, aby som z Račianskeho Mýta išla na električku po most do Dynamitky, že sa tam stretneme.
Nastúpila som do prvej električky, ktorá prišla. V tom čase bola električková trať jednokoľajná. Práve v tom mieste bola výhybňa, kde sa električky stretávali, aby každá mohla ísť svojim smerom jazdy.
Sprievodcovi som podala korunu a pýtala som si lístok po most. Podal mi lístok a vydal mi dva šestáky. Po chvíli som zistila, že električka ide von z mesta, ale opačným smerom.
Premohol ma strach a rozplakala som sa.
Sprievodca to zbadal a spýtal sa ma, prečo plačem. Povedala som mu, že ja chcem ísť po druhý most do Dynamitky a nie sem (do Karlovej Vsi). Opýtal sa ma, koľko mi vydal. Potom k tým dvom vydaným šestákom mi ešte jeden pridal a odovzdal ma sprievodcovi, ktorý išiel električkou do Dynamitky.
V Dynamitke ma brat a jeho kamaráti vystrašení, ale s radosťou privítali.
Povedali mi, že sa vypytovali ľudí, či nevideli malé dievčatko v čiernom vlniačiku. Potom šťastní, že sme sa našli, sme pokračovali v ceste peši domov.
O tom, čo sa nám prihodilo, sme rodičom povedali oveľa neskoršie.
15. august bol oddávna sviatkom „Na nebevzatia Panny Márie“. Vtedy sa chodilo na púť k Pustému kostelíčku pri Svätom Jure.
Je to len pár kilometrov od Rače.
Schádzali sa tam pútnici z celého blízkeho aj ďalekého okolia. Väčšina pútnikov tam prichádzala peši. Z Rače pána farára viezol zámožný gazda na koči. Aj ja som chodila peši, ale niekedy ma zobral na bicykel strýko Gusto, mamin brat.
Konala sa tam veľkolepá sv. omša.
Kostol bol vyzdobený kvetmi. Nad hlavným oltárom vítal veriacich veľký nápis AVE MÁRIA, uvitý z kvetov. Keď sa omša skončila, kostolník pomocou rebríka strhal túto kvetinovú výzdobu a hádzal ju medzi prítomných pútnikov. Každý sa snažil čo najrýchlejšie a najviac uchytiť si pre seba z týchto kvetov a odniesť ich domov na pamiatku.
Ľudia sa tlačili a strkali do seba. Aj ja, hoci som bola malá, snažila som sa nejaký kvietok uchytiť. Keď sa mi to podarilo, zaradovala som sa. Moja radosť ale dlho netrvala. V tej trme vrme som popustila listovku - kabelku spod pazuchy, ani som nezbadala kedy. Mala som v nej okrem pár drobností aj celú striebornú päťkorunáčku, ktorú som si starostlivo uviazala do kapesníčka, aby som ju nestratila. Čo všetko som si chcela za ňu kúpiť!
Spomínanú listovku som dostala od spolužiačky, ktorej som pomáhala pri písomkách zo slovenčiny. Tam, kde malo byť mäkké i, ukázala som jej jeden prst, kde mal byť ypsilon, ukázala som jej dva prsty, a za túto pomoc mi dala spomínanú listovku. Keď som ju nosila v rukách, cítila som sa ako veľká slečna.
Keď som s hrôzou zistila, že som kabelku stratila, s plačom som išla za otcom, ktorý dal vyhlásiť túto stratu. No nikto sa neprihlásil.
Na spiatočnej ceste sa nado mnou, uplakanou, zľutoval gazda, ktorý viezol pána farára domov do Rače. Bolo to pre mňa zadosťučinenie za stratu mojej kabelky a peňazí v nej. Veď som sa viezla na koči ako páni.
Na ďalší rok pôjdem zasa na púť, ale budem si dávať väčší pozor na svoje veci, zaumienila som si.
V Rači boli tri školy. Dve na dnešnej Detvianskej pri zastávke električiek. Stoja dodnes. Katolícka, štátna a na hornom konci evanjelická (nemecká).
Rodičia ma zapísali do štátnej školy.
Tam som vychodila všetkých 8 tried základnej školy a jednoročný kurz (náukobeh). Vpravo od vchodu do dvora školy bola dlhá zakrytá betónová jama - popeláreň. Na ňu sme si posadali, keď sme sa koncom školského roka fotografovali.
Chodila som už do 6. triedy, keď sa mi prihodila takáto udalosť.
Po vyučovaní skupinka nás dievčat sme zostali stáť pri Lipke (neďaleko Pomníka padlých), vedľa hradskej, vo veselom rozhovore. Zrazu som zbadala neďaleko nás stáť učiteľa. Volal sa Kráľ.
Prekvapená som náhle zvolala:
„Hen, pán Kráľ.“
Ostatné dievčatá sa pridali a opakovali „pán Kráľ, pán Kráľ“. Pán učiteľ sa prudko otočil. Vedeli sme, že to počul a naše chovanie sa mu nepáčilo.
Ráno sme prišli do triedy v zlej predtuche. Začal ma, ako prvú, vypočúvať, že čo to malo znamenať. Darmo som sa mu vyhovárala, darmo som vysvetľovala. Skončilo to tým, že mi znenazdania uštedril poriadne zaucho. Takto ma ponížil pred celou triedou.
Nevedela som sa s touto hanbou zmieriť. Chcela som zadosťučinenie. Napadla ma dobrá myšlienka. Napísala a prečítala som pred celou triedou veršíky:
„Kráľ, Kráľ,
na dudy hral
a Hrušovská zavčasu
trepala na basu.
Kráľ, Kráľ,
na dudy hral“.
(Hrušovská bola naša učiteľka nemčiny)
Aj keď bol pre mňa dovtedy dobrým učiteľom, od tejto chvíle som si o ňom zmenila svoj názor.
Myslím si, že vtedy sme neboli také smelé, múdre, ako sú žiaci dnes. Cez školský rok sme boli najďalej na púti v Mariatáli, peši cez hory, alebo v Pustom kostolíčku pri Sv. Jure. Keď naša pravnučka Romanka chodila do prvej ľudovej, pýtala som sa jej, či chodia s nimi do triedy aj chalani. Odpovedala mi:
„Samozrejme, a až traja sú do mňa“.
My sme rodičom v tých rokoch vykali, dokonca švagrovi rodičia si ešte onikali. Takéto oslovovanie sa dnes už nepoužíva.
Aj tak mám na moje školské roky pekné spomienky.
Rok 1944 zanechal v nás nemilé spomienky. Bola druhá svetová vojna. Letecké poplachy boli na dennom poriadku. Zažili sme aj bombardovanie.
Osada, kde sme vtedy bývali, sa volala Zriaďovacia stanica. Nachádza sa medzi Račou a Vajnorami. Domček, v ktorom sme bývali bol medzi koľajami. Denne tadiaľto prechádzali vojenské transporty. Vozili v nich ľudí do pracovných aj koncentračných táborov. Boli hladní a smädní. Za kus chleba a vodu boli ochotní dať svoje oblečenie.
Otec bol zamestnaný v tejto železničnej stanici ako traťový robotník. Bol predpoklad, že túto železničnú stanicu môžu kedykoľvek bombardovať. Z tohto dôvodu bola vyhlásená evakuácia hlavne pre matky s deťmi. Rodičia v obave o naše životy premýšľali, ako nás uchrániť. Rozhodli sa pre evakuáciu.
V tom čase nás listom oslovila otcova sesternica zo Záhoria.
Požiadala nás, či by sme jej mohli obstarať prasa v niektorej okolitej dedinke. Otcovi sa podarilo prasa zohnať. Oznámil jej, že prasa má. Pri tejto príležitosti sa jej zveril, aký máme problém, že situácia u nás je vážna a my máme strach o život. Spýtal sa jej, či by nás mohli na čas u nich ubytovať. Uskromníme sa bývať v jednej miestnosti. Prišla by mama a dve deti, 7 a 4 ročné.
V snahe pomôcť nám, súhlasili. Dohodli sme termín nášho príchodu.
Prišiel deň sťahovania. Najpotrebnejšie kusy nábytku sme prepravili v nákladnom vagóne do najbližšej železničnej stanice Šaštín. Tam ho chlapi naložili na sedliacky voz.
Cestou do dediny sme zažili túto veselú príhodu.
Mladý koník smelo kráčal cestou, až kým nečakane nad ním preletel kŕdeľ vtákov. Koník sa zľakol, zbehol z cesty do priekopy a voz sa prevrátil. Prevrátila sa debna, v ktorej sa viezlo prasa. To využilo slobodu a cvalom bežalo do vysokého zrelého obilia. Chvíľami sa nám v ňom strácalo. Rozbehli sme sa za ním. Mne sa ho podarilo chytiť za chvost. Ostatných som volala na pomoc. Unavení a spotení, z posledných síl sme ho naložili späť ako aj ostatné veci.
Kým sme sa vydýchali, prišli sme do cieľa našej cesty.
Príbuzní bývali na konci dediny. „Chvála bohu sme na mieste,“ potešili sme sa.. Naša radosť však netrvala dlho. Netušili sme, aké prekvapenie nás tu čaká. Celá rodina vybehla na dvor, akosi čudne si nás prezerali. Dodnes neviem, čoho sa zľakli. Najhoršie bolo, keď nám bez okolkov oznámili, že nás nemôžu prijať. Surovo nás odmietli.
Bol to hrozný šok. Ocitli sme sa v hroznej situácii a v cudzom svete.
V tej chvíli sme boli bezradní. Bolo to hrozné. Ústa plné otázok, čo teraz? Kam? Vrátiť sa?
„Ráno bude múdrejšie večera,“ povedala mama otcovi.
Súhlasil, aby sme zostali do rána.
Na verande, ktorú obkolesoval drevený plot, na ktorom boli povešané hlinené hrnce, sme predriemali noc, schúlení k sebe. Nevyspatí, strapatí a hladní rodičia sa vybrali hľadať ľudské šťastie. Aj ho našli. Dobrí ľudia im poradili, aby išli za starostom obce. Oboznámili ho, v akej hroznej situácii sa nachádzame.
Starosta, láskavý človek, otca vypočul, podal mu pomocnú ruku. Našiel podnájom (jednu izbu so samostatným vchodom) u staršej ženy, babky Horvátovej. Bývala s dvomi vnukmi. Jej dcéra, ktorej chlapci patrili, slúžila u mlynára v okolí Bratislavy. V izbe, kde sme potom bývali, bola zem posypaná pieskom namiesto podlahy.
Mama si dosť rýchlo zvykla na život v novom prostredí. Často sme za ňou cestovali. Keďže bola vojna, osobné vlaky často nechodili. Vozili sme sa aj na nákladných vlakoch. Prežili sme tam celé prázdniny. Z tohto obdobia mám veľa zážitkov. Prasiatko sme si nechali my.
Našu železničnú stanicu opakovane bombardovali. Domček, kde sme bývali, prežil, len okná mal vybité. Vysoké činžiaky zbombardovali.
Po vojne sa mama s dievčatami šťastne vrátili domov.
Snažili sme sa zabudnúť, že niekde na Záhorí sme mali nejakú rodinu.
Neviem, akú radosť prežívali moji rodičia, keď som sa 8. januára 1930 narodila. Bola som už tretia v poradí. Najstaršia sestra sa narodila v roku 1923, brat v roku 1925. Po mne sa v roku 1937 a 1940 narodili dve sestry. Všetci v Rači.
Keď mama ráno rodila, večeru už sama varila.
Boli sme chudobná rodina, bývali sme v podnájme. Mama bola robotníčka v továrni. Chodila do práce vlakom o 6-tej hodine ráno a o 6-tej hodine večer sa vracala domov. Otec pracoval príležitostne u vinohradníkov, pre obec a u zámožných rodín. Od nich dostával obnosené šatstvo pre nás. Topánky sme nosili aj o dve čísla väčšie, aby sme ich mohli dlhšie nosiť. Kým nám do nich nohy dorástli.
Keď sme boli menší, slúžila u nás žena, ktorá dávala na nás pozor a aj varila. Ja som mala to šťastie, že som musela s ňou spávať v kuchyni. Neraz som spadla, lebo ona sa často obracala a mňa vytlačila z postele.
V obchode s potravinami sme nakupovali na úver (na knižku).
Keď niektorý z nás mal doniesť do školy 50 halierov a mama nemala, dala nám knižku, aby sme išli k obchodníkovi. On nám 50 halierov dal a zapísal ich do knižky, pričom v nej listoval. Aj to bolo riešenie. Vždy z maminej výplaty sme úver zaplatili.
Predávali tam čokoládu MARYŠU, malá bola za 20 halierov, veľká za 50 halierov. Jedna fondánová myšička obliata čokoládou bola za dnes neuveriteľných 5 halierov, tie nám mama niekedy kúpila.
Noviny AZET som chodila kupovať do trafiky v uličke za PEKLOM, dnešnej Víťaznej, stáli 25 halierov. Na pulte u trafikanta stála väčšia sklenená guľa plná drobných cukríkov, niekedy nám z nej jeden dal. Bol invalid z I. svetovej vojny. Amputovali mu jednu nohu (vtedy som netušila, že raz budeme rodina).
Keď sa išlo z Výhonu dolu kúsok pred hradskou, vedľa cintorína bol drevený stánok. Tam predával zeleninu a ovocie pán Weng. Často sme sa tam hrávali a preskakovali potok, ktorý tiekol z hôr. Práve vtedy, keď som tam behala, prišla nakupovať pani notárová s dcérkou, mojou rovesníčkou. Pri platení jej chýbal drobný 20 haliernik. Požiadala dcéru, aby jej drobné doložila. Dcéra jej žiadané dala. Keď som to videla, priznám sa, závidela som jej vlastnú peňaženku a v nej peniaze. Priala som si mať aj ja vlastnú peňaženku s peniazmi.
V detstve sme vážne chorí neboli.
Večer sme svietili petrolejkou. Nemali sme ani rádio na baterky. Keď sa ma dospelí opýtali, čím chcem raz byť, povedala som, že pôjdem do rádia spievať, tam sú takí malí ľudia, alebo pôjdem do cirkusu cvičiť.
Moja najstaršia sestra chcela byť herečkou. Ani jej to nevyšlo. Ako mladučká sa vydala a ešte pred 18-tym rokom rodila.
Keď bol v rodine sviatok, tešili sme sa. Vtedy sme mali obed slávnostnejší ako inokedy. Mama kúpila pohár zavarených uhoriek a polovicu husaciny. Aj fľašku vína pre chlapov. Bielu kávu sme mali len v nedeľu, do nej sme si nadrobili chlieb.
V ďalšej uličke za dnešnou Víťaznou boli kováči. Chodila som sa na nich pozerať, keď podkúvali kone. Mala som rada spálenú vôňu konských kopýt. Na druhej strane tejto uličky bol zámočník Hanus.
Vedľa kováča v priestore pod Henčlovou pílou bolo jazierko.
Kúpali sa tam kone a my.
Ozajstné platené Wurflove kúpalisko bolo pod železničnou traťou, tam boli aj sprchy. Chodili sme tam len vo štvrtok. Vtedy bol vstup voľný. V tom čase sme sa už skúšali maľovať s cigórkovým papierikom.
Mali sme dobrých susedov. Boli to Česi.
Ich veľká záhrada bola plná voňavých jabĺk a hrušiek, vždy mi z nich radi predali. Keď som mala hoci len 20 halierov, utekala som si ich kúpiť. Boli šťavnaté a sladučké. Časy sa zmenili a oni sa museli, hoci neradi, odsťahovať do Čiech. V posledný deň pred odchodom priniesli pre mňa veľký sáčok plný týchto dobrých hrušiek. Ako naschvál nebola som vtedy doma, a naši mi ani jednu nenechali. Dozvedela som sa to až na druhý deň. Bol to dôvod na srdcervúci plač. Nemohla som sa im ani poďakovať.
V roku 1940 sme sa presťahovali z Rače do Rendeza.
Otec už pracoval na železnici. Pridelili mu jednoizbový naturálny byt. Predtým to bol vojenský sklad. Bývalo nás tam 6 rodín. Nevadilo nám, že popod izbové okná odstavovali súpravy vozňov. Vtedy sa celý dom otriasal od základov. Z druhej strany dvora jazdili osobné aj nákladné vlaky. Celé dni aj noci, pár metrov od nášho dvora, sa posunovalo.
Na Rendezi bolo iba 5 tried ľudovej školy.
Do vyšších ročníkov sa chodilo do Rače.
Bola nás celá a veselá kopa, dievčatá aj chlapci. Vozil nás motorový vláčik. Raz som prišla do motoráčika samá-prvá a sprievodcovi to bolo čudné. Spýtal sa ma, kde sú ostatní. Smelo som odpovedala, že oni za chvíľu dondú. Zamyslel sa a múdro povedal:
„Tak oni neprídu, oni budú dondovať.“
„Asi áno,“ odpovedala som zmätočne.
Počas leteckých sme museli v škole spievať, aby sme nepočuli streľbu a zahnali strach.
Bola ešte vojna, ťažko sa žilo.
Nedostatok potravín nás nútil zháňať ich na čierno kde sa dalo. Niekedy aj desiatky kilometrov. Často sme varili kukuričnú kašu posypanú mletými sušenými hruškami. Chlieb mama piekla sama. Aj mydlo na pranie varila.
S kamarátkou Frantou sme sa chodili korčuľovať na malé jazierko za traťou. Rástol tam aj šachor a ten nám zavadzal. Mali sme len jedny korčule, ktoré sme si požičiavali. Jedna korčuľa nám stále padala z nohy. Ako silno sme ju utiahli po prvom rozbehnutí sa uvoľnila, spadla a my s ňou. Potvrdili to odreté kolená a dlane.
Cez prázdniny sme chodili peši až na Trnávku pracovať k záhradníkovi.
Za prvú výplatu za týždeň som si kúpila plášť do školy (70,- korún).
Keď boli poplachy v noci, odstavená vlaková súprava nás vyviezla do Rače do železničného zárezu neďaleko BEZ-ky. Odtiaľ sme sa rozpŕchli na lúky pod železničnú trať. Brodili sme sa po močarinách. Nad nami stáli svetlice, ktoré zhodili lietadlá. Bolo svetlo ako vo dne. Keď som zaostala a stratila sa otcovi z dohľadu v strachu ma volal:
„Andelíčku múj, kde si?“
„Tu sem,“ volala som z celého hrdla.
Po poplachu sme sa vrátili zasa vlakom domov.
Keď bol poplach cez deň, vlak nás opäť odviezol do zárezu, ale my sme išli na opačnú stranu hradskej do vinohradov. Keď bolo po poplachu, všimli sme si zasadenú zeleninu medzi riadkami viniča. Veľké hlávky kapusty a kelu nás lákali. Natrhali sme si, ani sme nezbadali, stál pri nás chlap.
„Sadzius, síus, ket trháš?“ (Sadil si, sial si, keď trháš?) zvýšeným hlasom povedal.
Nebolo nám všetko jedno.
Čo najrýchlejšie ako sa dalo utekali sme úzkym chodníčkom preč.
Vychodila som základnú školu a 1-ročný kurz.
Na ďalšie štúdium rodičia nemali finančné prostriedky, hoci mi to pani učiteľka Dônčová odporúčala. Chcela, aby som bola ako ona učiteľka a pritom by som písala.
V tom čase bol nábor do Baťovej školy. Prihlásila som sa a prijali ma.
Písal sa rok 1945, bolo tesne po 2. svetovej vojne, mala som 15 rokov. V Baťovej škole v Baťovanoch sme pracovali v továrni pri páse. Bola to pre nás veľká zmena. Večer sme chodili do školy. Bývali sme v internáte, s dievčatami sme sa rýchlo skamarátili. Rozumeli sme si, veď sme mali rovnaký osud.
Potraviny boli na lístky. Pretože sme lístky nemali, nemohli sme si kúpiť rožok, zákusok, cukríky. Strava bola slabá. Na raňajky bola šálka čiernej kávy a chlieb. Hneď na raňajky sme dostali dva krajíčky chleba, medzi nimi bola kocka marmelády. Obed nám nestačil, do večere bolo ďaleko. Niekedy nám rodičia poslali balíček potravín na prilepšenie. Prispievala som do závodného časopisu.
V druhom ročníku som zo zdravotných dôvodov odišla.
Doma som sa dlho nezdržala. Zamestnala som sa spolu s kamarátkou Julkou v Bratislave v knihárni ako robotníčka. Po polroku si ma správca zobral k sebe do kancelárie ako úradníčku. Bolo to moje prvé úradovanie, nová kapitola v mojom živote. Mala som 17 rokov. Veľa som sa tam naučila. Môj mesačný plat bol 700,- Kčs. Každé zvyšovanie bolo o 20,- až 30,- Kčs.
Do práce sme cestovali v nákladných vagónoch. Celú dobu sme stáli.
Boli sme dobrá partia. Tri dievčatá a štyria chlapci. Schádzali sme sa denne. Chodili sme do neďalekého lesíka, volal sa Kavič. Chlapci tam hrávali v zime hokej, my dievčatá sme ich povzbudzovali. Tiež sme chodili do lesa na huby, na zábavy, do kina. Brat robil operátora v jednom kine, a tak sme sa lacno dostali dnu.
Ani sme si to neuvedomovali a priateľstvo prerástlo do lásky.
Edo k nám chodil už ako domov. Bol mi už viac ako kamarát. Páčil sa mi jeho prejav, ktorý ma vždy upútal. Zdal sa mi múdrejší ako my všetci. Vždy bol oholený, upravený. Keď sme sa k sebe priblížili, srdce mi silno búšilo. Chvela som sa šťastím.
Bolo to krásne, svoje šťastie som skrývala do básní.
Bola to moja aj jeho prvá láska. Mala som krásnych 18, on 21 rokov.
Dňa 7. augusta 1948 sme sa zosobášili. Boli sme mladí, neskúsení.
Po svadbe som sa presťahovala k nim.
Neprešli ešte ani dva mesiace a 1. októbra musel manžel narukovať na dvojročnú prezenčnú vojenskú službu do Martina. Bolo to pre nás oboch ťažké odlúčenie.
Keď mi bolo veľmi smutno, zbehla som haditým chodníčkom popri záhradkách cez pole domov. Pripomenula som si ho, keď on týmto chodníčkom chodil za mnou.
Odlúčenie sme ťažko znášali i keď sme si často písali listy.
Rozhodli sme sa, že pocestujem za ním. Tak sa aj stalo.
Mamka napiekla kapustníky a makové buchty. K tomu som pribalila pár maličkostí a kufor bol plný. V piatok som bola ešte v práci, ale myšlienkami už v Martine. Napadlo mi, že by som mohla cestovať už v piatok a prespať u rodiny v neďalekých Necpaloch, aby sme už od soboty boli spolu. Pomyslela som si, prekvapím ho, určite sa poteší.
Ako som sa rozhodla, tak som aj urobila.
V piatok hneď z práce som cestovala do Martina, odtiaľ autobusom do Necpal k rodine. Bolo už 10 hodín večer, keď som neohlásená zaklopala u rodiny. Boli prekvapení, ale milo ma privítali. V sobotu okolo obeda som vycestovala do Martina. Cesta peši zo železničnej stanice do kasární bola dlhá. Ťažký kufor sa mi v tej chvíli nezdal byť ťažký v očakávaní, že sa stretneme. Nevedela som sa dočkať, aby sme už boli spolu.
Konečne som bola v cieli.
Unavená, ale šťastná, v rozochvení a očakávaní zo stretnutia som stála pred bránou kasární. So službukonajúcim vojakom sme sa pozdravili. Predstavila som sa a požiadala som ho, aby oznámil môjmu manželovi, že ho čakám pred bránou. Jeho odpoveď bola zdrvujúca:
„Váš manžel je v Bratislave, dostal priepustku.“
V tej chvíli sa mi zdalo, že je celý svet proti mne. Vtedy som sa zaprisahala, že v živote už nikdy nikde za ním nepôjdem. Keď som sa z tejto nepríjemnosti spamätala, požiadala som službukonajúceho vojaka, aby privolal spolubývajúceho z manželovej izby. Keď prišiel, odovzdala som mu kufor, aby som ho nemusela niesť naspäť do Bratislavy.
Odišla som nahnevaná a nešťastná na stanicu s nezodpovedanou otázkou.
Ako a prečo mi to urobil? Veď sme sa vopred na všetkom dohodli. Na stanici v Martine som čakala niekoľko dlhých hodín, kým mi išiel rýchlik späť. Do Bratislavy som pricestovala v sobotu o pol noci. Na hlavnej stanici ma čakal môj otec. V ruke sa mu hompáľal železničiarsky lampáš (hoci stanica bola osvetlená). Spýtala som sa na manžela. Povedal mi, že on ma čaká na stanici vo Vajnoroch v prípade, že by som docestovala tam.
Bola som už asi hodinu doma, keď prišiel manžel peši z Vajnor.
S výčitkou sme sa zvítali. V plači sme si vysvetlili, ako sme sa navzájom chceli prekvapiť. Noc bola krátka. V nedeľu po obede som manžela vyprevádzala z domu späť do kasární v Martine. Tam samozrejme našiel kufor prázdny. Spolubývajúci mu povedali:
„Ty si sa mal dobre doma a my tu v kasárňach.“
V decembri toho istého roku som nastúpila na liečenie do Nového Smokovca.
Manžel mi prisľúbil, že príde za mnou na návštevu. Ani on nemal to šťastie, že sa podľa dohodnutého času stretneme. Vlaky meškali a on pricestoval za mnou až neskoro večer.
V ozdravovni bol prísny režim. Návštevy sa už nemohli prijímať.
Recepčná ho nevpustila do ozdravovne, preto sme sa rozprávali cez balkón. Oznámila mu, aby sa išiel vyspať do parku. Bol bezradný, nahnevaný, nevedel čo má robiť, kde bude spať. Nahnevali ho slová recepčnej.
„Preto, že som vojak, mám ísť spať do parku?“
Recepčná mu vysvetlila, že je to hotel vo vedľajšej budove. Nakoľko s tým nerátal, nemal dosť peňazí, pretože v hoteli mali voľnú iba izbu dvojposteľovú. Vypomohla som mu a peniaze som mu zhodila z balkóna našej izby.
Zvítali sme sa až ráno. Mali sme ešte celý deň pre seba.
Na večer musel odcestovať späť do kasární. Ani jemu cestovanie späť vlakom neprialo. Vlaky meškali a do kasární prišiel až po polnoci. Za neskorý príchod potrestaný nebol, lebo železničná stanica oznámila do kasární meškanie vlakov.
Ani naďalej nám šťastie neprialo. V roku 1949 bol manžel preložený do Banskej Bystrice. Potom sme sa častejšie stretávali.
Po ukončení vojenskej služby v septembri 1950 sa šťastne vrátil domov.
Za ten čas, čo bol manžel na vojenčine, som si kupovala po kúsku výbavu a splácala dlžobu 10.000,- Kčs, ktoré sme si požičali na nábytok. Nemali sme nič, začínali sme od nuly. On tiež nezaháľal. Ako vojak vo voľnom čase robil dečky, ktoré predal kamarátom. Za získané peniaze kupoval drobnosti do kuchyne. Mne kúpil igelitový nepremokavý plášť, prvý ktorý som v živote mala. Obzerala som sa v zrkadle, aby som uverila, že je naozaj môj. Mala som veľkú radosť. Spomínané dečky sme poslali v balíku jeho tetke až do Ameriky. Na oplátku nám ona poslala balík a okrem iného tam boli pre nás (ženy) prvé nylonky. Tiež nám urobila radosť.
Keď sa manžel konečne vrátil z vojenčiny domov, túžili sme sa osamostatniť.
Podarilo sa. Majiteľka hostinca PEKLO nás zobrala do podnájmu s tým, že jej urobíme šopu, kde si odloží veci, ktoré mala uskladnené v tomto byte. Manžel s jeho bratmi urobil dve šopy. Jednu aj pre nás na uhlie a drevo. Môj manžel jej často pomáhal robiť práce okolo domu. Mala nás rada. Pretože sme mali len jednu perinu, požičala nám peniaze na druhú.
Pomaly sme sa zariaďovali.
Manžel pracoval na železničnej stanici v Rači. V tom čase posielali ľudí z úradov do výroby. Pretože sa rozhodol ísť do kurzu výpravcov, jeho sa to netýkalo. Znovu sme boli na 7 mesiacov od seba odlúčení. Bola to veľká skúška našej lásky. Možno táto skutočnosť odlúčenia, milé a šťastné návraty utužovali našu lásku, vernosť, porozumenie a vieru v šťastné manželstvo.
V piatom roku nášho manželstva sa nám narodila dcérka Alenka (v tom istom dvore, kde som sa narodila ja a môj brat). Žiaľ v desiatich mesiacoch svojho krátkeho života z večera do rána v nemocnici zomrela. Bol to pre nás veľký žiaľ.
Takmer o tri roky sa nám narodil náš prvý syn. Za tento veľký dar mi manžel kúpil zlatý prsteň s červeným očkom. Stál 400,- Kčs a ešte jeden darček - dvojizbový byt v novostavbe na Rendezi. Tam ho aj služobne preložili. Pracoval tam až do dôchodku.
O dva roky sa nám narodil druhý syn. Boli sme šťastná rodinka. Keď chlapci odrástli, nastúpila som opäť do zamestnania. Manžel mi pomáhal pri výchove detí, aj pri domácich prácach, dopĺňali sme sa navzájom. Držala nás vzájomná úcta, porozumenie, láska a odpúšťanie. Zdolali sme operácie, pomáhali sme si pri rekonvalescencii. Chlapcov sme dobre vychovali, obaja majú svoje remeslo, ktoré ich živí. Šťastne sa oženili, dnes sú už dobrí dedovia. Nežijú v prepychu, ale darí sa im. Schádzame sa pri každej príležitosti. Trocha nás mrzí, že mladší syn býva od nás ďaleko, až v severných Čechách.
Roky preleteli ako víchor v korunách stromov a my si užívame už 20 rokov dôchodok. Tešíme sa z piatich vnúčat a piatich pravnúčat. Pred 10-timi rokmi sme oslávili zlatú svadbu. Tento rok nás čaká oslava diamantovej svadby - 60 rokov nášho spoločného života.
Len niekoľko kilometrov od hlavného mesta Bratislavy leží malá dedinka Rača. V nej sme vyrastali. Bolo nás päť súrodencov, štyri dievčatá a jeden chlapec.
Cez našu dedinku cez výhon až po bývalú lekáreň viedla hlboká cesta, aké boli v horách, kadiaľ išli vozy. Na túto cestu sa pripájali dve vedľajšie cesty. Jedna z horného a druhá z dolného konca. Vedľa nej sa hadil potok, ktorý pokračoval popod hradskú a vychádzal pred rodinnými domami na terajšej Trávnej a Albánskej ulici. Odbočoval pri železničnej stanici, ďalej popod trať cez lúky a polia, okolo letiska, vojenských kasární až do jazera pri vajnorskej železničnej stanici.
Vojaci z kasární chodievali do Rače do kina, na zábavy a hrali futbal za Raču. Pri týchto príležitostiach sa stretávali s dorastajúcimi dievčatami. Takto vznikali priateľstvá, lásky a aj manželstvá. Moja najstaršia sestra a jej dve kamarátky sa za vojakov z kasární vydali.
Vlado, Jano a Vojtech boli nerozluční kamaráti.
Robili si zo seba (aj z iných) žarty. Pri príležitosti, keď mal Jano narodeniny, poslali mu gratuláciu napísanú na papierovej tácke od piva. Namiesto mena nakreslili tvár s veľkými fúzami a adresu Vojenské kasárne Vajnory. Pošta mu skutočne túto gratuláciu doručila.
Letcovi Vladovi sa zapáčila Elenka.
V čase, keď už k nim chodil, chutili mu makové lokše. Elenka mu napiekla plný plech týchto lokší. Mňa požiadala, aby som mu ich odniesla do kasární. Za cestu mi dala dve koruny a kúpila mi zmrzlinu. Potešila som sa. Spýtala som sa, kedy mu zase pošle lokše, že mu ich rada odnesiem. Zosobášili sa, ale žiaľ, ich manželstvo netrvalo dlho, skončilo v jeho mladom veku. Počas SNP slúžil na letisku Tri duby. Jeho letka sa pridala k povstalcom. Nemci toto letisko napadli a bombardovali. Pri jednom leteckom nálete zomrel. Je pochovaný na cintoríne na Sliači. Elenka je už druhý raz vdova. Má 84 rokov.
Druhá kamarátka sa vydala za Jana.
Jano a Vojtech v ďalšom civilnom živote pracovali spolu na Meteorke v Hurbanove. Ich priateľstvo trvalo do konca Janovho života. Ťažko ochorel a bol hospitalizovaný. Manželka ho v nemocnici denne navštevovala. Raz, keď sa vrátila z tejto návštevy domov, doručili jej telegram, že zomrel. Po prečítaní telegramu sa zrútila a zakrátko zomrela. Pri pohrebnom obrade stáli vedľa seba dve truhly. Bolo to neskutočné. Za rodičmi smútia ich dvaja synovia.
Moja sestra sa vydala veľmi mladá za tretieho kamaráta, Vojtecha.
Obaja pracovali na Meteorke v Hurbanove. V manželstve sa im narodili štyri dievčatá. Keď odrástli a dospeli, zastihla ho ťažká choroba. Bol hospitalizovaný. Sestra ho navštevovala. Preto, že bol tuhý fajčiar, lekári mu zakázali fajčiť, lebo tým by sa jeho choroba zhoršovala. On však od manželky žiadal, aby mu priniesla cigarety. Keď mu to odmietla, pohrozil jej palicou. Po čase aj bez cigariet zomrel. Po jeho smrti si to veľmi vyčítala. Trápilo ju to. Pre pokoj duše, keď chodila k jeho hrobu, vždy mu zahrabávala do zemi krabičku cigariet. Môj manžel jej povedal, že ho zbytočne dráždi. Opýtala sa prečo. Odpovedal jej, že k cigaretám mu nedáva zápalky a on si nemôže zapáliť. Odvtedy mu k cigaretám zahrabáva aj krabičku zápaliek.
Sestra je už 10 rokov vdova. Dožíva sa 84 rokov.
Teší sa zo svojich dcér, vnúčat a pravnúčat.
Takto skončil život troch dobrých kamarátov z vojny.
Poznali sme sa od školských rokov. Ako deti v tom veku sme sa rýchle skamarátili. Bola nás celá kopa: Božena, Lyda, Franta, Milka, Jarka, Julka, aj niekoľko chlapcov. Keď sme sa zišli, bol nás plný veľký dvor.
Hlavne s Julkou sme si dobre rozumeli. Pochádzala ako ja z viacdetnej rodiny. Jej otec bol dobrý človek, železničiar.
Mama bola vysoká, arogantná, prísna matróna. Aj psy sa jej báli. Údajne, keď bola mladá, nosila klobúk ako dáma a vozila sa na lodi s mladými mužmi. V tom čase ešte bývali v Komárne.
Keď sme vyšli zo školských lavíc a keď sme dospievali, v 17- tich rokoch našli sme si spoločné zamestnanie v knihárni firmy „Slivka a Pivko“. Spolu sme cestovali z domu vlakom. Z Filiálky sme išli peši do mesta až po Štátnu nemocnicu na Mickiewiczovej ulici v Bratislave, kde bol náš podnik.
Raz, keď sme išli okolo zelovocu, videli sme vo výklade krásne hrušky.
„Poďme si z nich kúpiť,“ povedala.
Vošli sme dnu a ona povedala:
„No pýtaj si.“ Tak som si pýtala kilo hrušiek.
Kým ich predavačka vážila, povedala mi, že ale ona nemá peniaze.
Tak som ich zaplatila ja. Nikdy nemala peniaze.
V práci sme spolu obedovali, čo sme si doniesli z domu.
Obedňajšia prestávka trvala jednu hodinu.
Raz som sa jej spýtala, čo má na obed. Povedala, že má chlieb s margarínom.
Ten som nemala rada. Ja som si doniesla chlieb s praženicou.
„Tak sa rozdelíme,“ povedala som. Keď som nečakane prišla za ňou, práve dojedala fašírku s chlebom.
Prekvapilo ma to, že ma takto oklamala, už som jej neverila. Aj správca ma upozornil, že sa mu nepáči jej chovanie, lebo ona ma len využíva.
V tom čase sme dostávali od UNRY z Ameriky potraviny na prilepšenie pre zamestnancov (ešte bol lístkový systém). Vozili nám ich z materského podniku PRAVDA v debničkách. Po rozdelení zamestnancom sme mali debničky vrátiť. Pretože sme ich v čase nevrátili, telefonicky ich urgovali.
Telefonát prevzal správca, u ktorého som v kancelárii pracovala. Po ukončení hovoru sa rozčúlil na vedúceho dielne, že zobral mimoriadnu zákazku kníh od FIGULI a neinformoval ho. Vyviedla som ho z omylu, že to budú pravdepodobne prepravky od cibuli. Zamrzelo ho to a povedal mi:
„Nieže to ráno bude vedieť celá kniháreň!“.
V tom istom dome, kde sme bývali my, bývala Julkina sestra Manca.
Raz, keď sa nám pokazila žehlička, išla som si k nej žehličku vypožičať. Chvíľu som sa tam zdržala s jej deťmi. O chvíľu vyšiel z izby mladý muž, údajne sa u nich stravoval. Pri reči sa začali hádať a v hneve jej povedal, že je ku..a.
Odišla som domov. V práci som to Julke povedala.
Neviem prečo a ako to povedala doma mame.
Ráno som išla ako obyčajne na vlak, kde sme sa stretávali. Znenazdajky sa pri mne objavila Julkina mama a nešetrne ma vyfackala, že čo to o jej dcére hovorím. Bránila som sa tým, že ja som povedala len to, čo som počula. Ten deň sme nejako prežili, aj keď sme spolu nehovorili.
Samozrejme, keď som prišla z práce domov, vyžalovala som sa mame, čo sa mi ráno stalo. Na druhé ráno moja mama nič nepovedala, ale tie facky Julke vrátila. A my sme sa kamarátili ďalej.
Prešiel nejaký čas a v zamestnaní som dostala rekreačný poukaz do Tatier.
Keďže v tom čase som bola už vydatá a manžel bol na vojne, o rekreáciu som nemala záujem. Ponúkla som poukaz Julke. Povedala, že sa spýta doma a potom mi povie. Po súhlase rodičov na rekreáciu do Tatier išla. Bolo to jej šťastné rozhodnutie. Počas rekreácie si tam našla celoživotného partnera. Po svadbe sa odsťahovala do Čiech, odkiaľ pochádzal jej manžel, s ktorým žije dodnes. V manželstve sa im narodili dve dcéry.
Čas nás rozdelil a žijeme každá pre svoju rodinu.
Tak skončilo naše priateľstvo.
Na úpätí Malých Karpát sú v celej dĺžke vysadené vinohrady, ktoré obyvatelia Rače oddávna s láskou obrábali. Z rôznych odrôd hrozna dorábali víno, ktoré predávali a aj sami konzumovali. Z utŕžených peňazí žili a zveľaďovali svoj majetok.
Pod vinohradmi smerom z Rače na Svätý Jur vedie hlavná hradská a opäť vinohrady a železnica. Z vŕšku zvaného Skalka je nadjazd ponad železnicu smerom do Vajnor.
Po pravej strane cesty boli kedysi lúky a močariská, tzv. Panty, až po Šprinzlov majer. V močariskách rástli rôzne trávy, medzi nimi aj tráva zvaná pant. Po vysušení vinohradníci pant používali na viazanie viniča. Bezprostredne pred použitím museli pant močiť vo vode, aby zmäkol.
V roku 1952 sa v tomto priestore uskutočnila väčšia priemyselná výstavba a zanikla aj časť vinohradov v blízkych lokalitách Táborky a Komisárky.
Medzi prvými podnikmi bol postavený Benzinol, Sklad pneumatík, Bratislavské elektrotechnické závody (BEZ), ubytovne, internáty, železničné učilište, Výskumný ústav káblov a izolantov, Mäsokombinát-bitúnok, sklady zeleniny, sklenári.
V roku 1975 bol uvedený do prevádzky Mäsokombinát.
Prišli sem pracovať zamestnanci zo zrušeného mestského bitúnku v Bratislave. Na doplnenie stavu zamestnancov pridelil úrad práce 10 umiestneniek.
Do novej prevádzky prišla aj nová moderná technológia. Zamestnanci v prevádzkach sa tešili, že ich práce nebudú už také namáhavé a ťažké. Verili, že stroje a automatizácia im prácu uľahčia.
Prišiel deň „D“, deň otvorenia novej prevádzky.
Medzi pozvanými hosťami boli pán minister Janovic, riaditelia, námestníci, majstri a vybraní pracovníci. Na znak úcty bola pánu ministrovi odovzdaná brúsená váza a v nej 20 červených karafiátov.
Po úvodných príhovoroch sa všetci prítomní odobrali na prehliadku prevádzky. Celá slávnosť by bola dobre dopadla, nebyť nepredvídanej udalosti. Zrazu sme zistili, že váza s kvetinami zo stola spred pána ministra zmizla. Proste jej nebolo.
Museli sme s pravdou von, informovali sme o tejto nepríjemnosti nášho riaditeľa. Ten nariadil zohnať šoféra svojho auta a zodpovednú pracovníčku a za každú cenu a rýchle zohnať náhradnú vázu a kvety. Po niekoľkých neúspechoch sa podarilo všetko zohnať až mimo Bratislavy (v Pezinku).
Všetci sme si vydýchli. Pri odchode pána ministra mu bola so šťastným úsmevom odovzdaná nová váza s kvetinami. Za pozornosť poďakoval a podotkol, že si všimol, že váza pred ním nestála.
Odpoveďou mu bolo: „Bolo o ňu dobre postarané.“.
Časom podniky v tejto lokalite postupne zanikali alebo obmedzovali či menili svoju činnosť, ako Benzinol, Sklad pneumatík, Mäsokombinát, BEZ, Technomat, Doprastav, Agrotechnika...
Keď som ešte chodila do práce, pracovala som v dobrom kolektíve. Boli sme vtedy v najlepších rokoch a všetko sme hravo zvládali. Väčšinou sme boli Račania a skoro všetci sme si tykali. Kolegyňa Gitka sedela oproti mne, za ňou námestník Karol,
oproti referenti Viktor a Pišta. Žili sme si v pohode.
Raz sme si všimli, že na vešiaku visí zimný kabát, patril Karolovi.
Ako veselá partia sme rozmýšľali, čo s ním urobiť. Zabalili sme ho a poslali ho poštou Karolovi domov na dobierku. Jeho manželka Po prevzatí balíka zistila, že je to kabát jej muža. Po príchode domov Karola so smiechom privítala a ukázala mu, aký balík dostal. Nahnevaný do balíka od zlosti kopol. Po tomto žarte naše vzťahy na chvíľu ochladli. Onedlho sme boli zasa dobrí priatelia.
Viktor bol kamarátsky, svoj referát mal rád a bol dobrý odborník.
Vedel poradiť, pomôcť a predávať svoj sortiment. Mal rád sladkú kávu, do šálky si dával tri až štyri kocky cukru. Po celý rok mal v stolíku hlávky cesnaku, ktorý aj v práci konzumoval. Viktor hovoril aj so zákazníkmi račanským nárečím, tak ako ho mama naučila. Mama sa volala Anna. Doma a aj vo vinohradoch im pomáhala slobodná žena, ktorá mala poruchu reči. Starali sa o ňu ako o vlastnú. Volala sa Mata (Matilda). Vždy po nedeli zbehla dolu záhumenicou, cez hradskú a už bola v našom podniku. Viktorovi doniesla pipi maso (kuracinu) od mamy Anny. Pri reči nám raz povedala, že ju poštípala hop-hop (blcha).
Do nášho kolektívu patril aj skladník Mišo.
Ak účtovníčka, ktorá účtovala jeho sortiment, mala nejaké nejasnosti v druhu tovaru, išla za ním do skladu, aby si spolu odsúhlasili a porovnali položky. Mišo jej vysvetľoval:
„Totoka je totoka a totoka je totoka,“ a rukou ukazoval na druh tovaru.
V jeho náplni práce bol aj nákup ochranných pomôcok.
Pred zimou išiel do obuvi nakupovať zimnú obuv, filcové čižmy.
Predavačky sa opýtal:
„Slečna, máte filcke?“
Predavačka mu urazene odsekla, že nemá.
Vrátil sa smutný, lebo nič nekúpil.
Keď nám v závodnej kuchyni varili slíže (rezance), chodili sme kuchárke pomáhať ich krájať, a keď robila šišky, pomáhali sme ich smažiť. Keď sme občas robili presčasy, uvarili sme si lečo s kačacími vajcami od Aničky, ktorá bývala v Pekle, tak ako ja.
Medzi nás patril aj kolega Stano.
Stano sa do Rače nakoniec priženil. Za manželku si zobral Zdenku.
Raz mu povedala:
„Stanko, neská bude na objed fizula a pod ňu.“
Naložila mu na tanier veľa rezancov a zaliala fazuľovou polievkou.
Keď polievku dojedol, čakal pri stole ďalej. Zdenka ho ponúkala:
„Stanko. daj si ešče rás tej poléfky.“
Stanko odpovedal, že čaká, kedy mu donesie tú podňu. Netušil, že „pod ňu“ boli vlastne tie rezance v polievke. S klobáskou alebo s údeným mäsom je výborná.
S odstupom času rada spomínam na pekné roky
strávené v tomto kolektíve.
Žiaľ, Karol, Pišta a Stano už nie sú medzi nami.
Viktor je vdovec a chodí s paličkou, Gitka je vdova.
Človek sa v priebehu svojho aktívneho života musí zapojiť do pracovného procesu pre svoju existenciu. Sú aj takí, ktorí mali vo svojom pracovnom preukaze iba jednu pečiatku nástupu a výstupu do a zo zamestnania. Mali nevýhodu v tom, že ich brali ako starý inventár v podniku. Nemali nárok na pridelenie bytu, lebo tie boli určené na nábor a stabilizáciu nových pracovníkov. Podnik si bol vedomý toho, že starý pracovník pred dôchodkom už neodíde.
Pracovala som v živote od 15 rokov, a to v niekoľkých podnikoch.
Posledné dve desaťročia som pracovala v podniku, kde sme si v kolektíve dobre rozumeli.
Raz nás prekvapila nečakane zlá správa. Zomrel náš spolupracovník, ktorý bol na vojenskej prezenčnej službe. Tak sme sa chystali odprevadiť ho a rozlúčiť sa s ním. Toto rozlúčenie pripadlo vedúcemu nášho oddelenia. Pomohla som mu napísať rozlúčkovú reč.
V deň pohrebu sme menej pracovali, len sme medzi sebou debatovali, že prečo a ako sa to vlastne stalo. Náhle nás prekvapila nevšedná návšteva. Neboli to zákazníci, ale dvaja policajti. Oznámili nám, že neďaleko nášho podniku vlak zrazil chlapa. Ukázali nám jeho fotografiu a spýtali sa, či ho poznáme, či to nie je náš pracovník.
Po prezretí fotografie sme usúdili, že sa podobá na nášho zamestnanca, ale povedala som, že takú kockovanú červenú košeľu nenosil. Nikto z nás ho nechcel ísť identifikovať pre krátkosť času, lebo sme sa už ponáhľali odprevadiť nášho zosnulého spolupracovníka. Odporučili sme ich na jeho najbližšieho kamaráta, ktorý by ho mohol poznať.
Na cintoríne sme mlčky pozorovali priebeh pohrebného obradu, keď ma oslovil kolega, ktorý mal prečítať rozlúčkovú reč so slovami, že sme rozlúčkovú reč asi nechali v kancelárii. Keďže mal dobrú výrečnosť a veľa si z napísanej rozlúčky pamätal, všetko dobre dopadlo. Dôstojne sa s naším spolupracovníkom rozlúčil.
Keď sme sa rozchádzali, zbadali sme v smútočnom zhromaždení muža, ktorý nás kývnutím hlavy pozdravil. Prekvapení sme v ňom spoznali nášho pracovníka, ktorého mal zraziť vlak.
Neverili sme vlastným očiam. Viete si predstaviť ako sa nám uľavilo.
Potom sme sa spokojne rozišli domov.
Keď sa tak prehŕňam v spomienkach z dávnych rokov, utkvel mi v pamäti čas zábav a maškarných plesov, ku ktorým sa rada vraciam.
V Rači, v bývalom Nemeckom kultúrnom dome sa konal maškarný ples. S partiou chlapcov a dievčat sme sa rozhodli, že tam pôjdeme. Ale nielen tak zatancovať si, ale oblečieme si masky. Slovo sme dodržali. V ten deň nás prekvapilo počasie, prišla veľká fujavica. Rozhodovali sme sa, či v takom počasí ísť alebo neísť, pretože do Rače z Východného (kde sme vtedy bývali) sa chodilo v noci peši, cez deň chodil niekoľkokrát motorový vlak. Rozhodli sme, sa že pôjdeme. Chvíľami sme museli postáť, pretože vietor nás nepustil ani na krok ďalej.
Vyštípaní a ukonaní sme konečne prišli do cieľa. Keď sme sa zohriali v teplej sále, preobliekli sme sa do masiek. Jedna kamarátka bola Snehulienka, druhá Cigánka, čo veštila z ruky. Ja som bola kuchárka s plným košíčkom zeleniny a veľkou vareškou. S ňou som sem-tam niekoho dočiahla (aj doma rada varím a pečiem). Masiek bolo veľa - Námorník, Červená Karkulka, Hríbik, Ošetrovateľka, Slniečko, Kominár, Princezná a iné. Príjemná hudba do tanca umocňovala dobrú náladu, smiech. Všetci tlieskali hodnotiac krásne masky a snažili sa odhaliť ich identitu. Neskoro po polnoci sme sa rozhodli ísť domov. Zasa peši. Neoľutovali sme námahu, pretože sme sa dobre zabavili a vytancovali.
Na ďalší rok sme sa vybrali na maškarný ples peši do Vajnor. Bolo chladné fašiangové obdobie. Brodili sme sa v snehu po kolená. Vymrznutí, ale šťastní sme prišli do Sokolovne, kde sa maškarný ples konal. Privítala nás plná sála ľudí a príjemné teplo. Prezliekli sme sa do masiek, zaregistrovali sme sa. Bola to súťaž o najkrajšiu masku. Potom sme sa pripojili do víru tancujúcich. Moja maska predstavovala vodnú vílu. Šaty boli bledomodré ako nebo, celé posiate ligotajúcimi sa flitrami ako ranná rosa. Ľahučký závoj ako pavučinka dotváral ich dokonalosť. Sama sebe som sa páčila. Verila som, že súťaž vyhrám. Dobre sme sa bavili, tancovali. Po polnoci po odmaskovaní porota vyhodnocovala. Umiestnila som sa na druhom mieste. Bola som trochu sklamaná. To ma ale neodradilo, aby som na budúci rok znovu nešla za masku na maškarný ples.
Po rokoch bol maškarný ples na Východnom. Spolu so švagrinou sme sa rozhodli, že pôjdeme aj my na ples ako masky. Dlho sme premýšľali, aké masky by sme chceli. Nakoniec sme sa dohodli, že sa oblečieme za netradičné masky - za mačky. Švagriná bola šikovná krajčírka a ušila pre nás pekné masky. Ona bola biela mačka, ja čierna. Chvost bol urobený z drôtu a obtiahnutý látkou. To sme už boli vydaté mladé ženy, ba aj matky. To však neprekážalo, aby sme sa znovu obliekli za masky a išli sa zabaviť.
Nálada v sále bola v plnom prúde. Masky nenápadne vchádzali do tanečnej sály a zamiešali sa medzi tancujúcich. Bystré oči mužov sa ponáhľali zobrať do tanca masku, ktorá sa im páčila. Nadväzovali rozhovor, mysliac si, že masku spoznajú po hlase. Ja som sa pri tanci dobre bavila. Nenápadne sa pri mne pristavil mladý fešný muž. Poklonil sa a požiadal ma o tanec. Prebehlo mi mysľou, že je celkom pekný a aj gavalier. Pri tanci sme sa ľahučko vznášali a aj spievali. Pri prudkom tanci sa mi začal od tela odkláňať môj veľký chvost, hoci som ho mala pripevnený na páse. Bol z mäkkého drôtu. Preto som požiadala tanečníka, aby mi ho pridržal. Ohromil ma svojou odpoveďou: „Na revanš“. Po odmaskovaní ma manžel svojmu kolegovi predstavil. Ospravedlnil sa mi.
Čas plesov a zábav pominul a po rokoch sme už na túto udalosť zabudli.
Chodili sme veľmi radi s manželom na hríby. Tešili sme sa, keď sme nazbierali plné košíky. Unavení sme prišli na stanicu k vlaku. Manžel zbadal svojho bývalého kolegu. Tiež bol na hríboch a čakal na vlak. Srdečne sme sa zvítali. Pripomenul mu:
„Toto je moja manželka, tá tanečnica, čo bola v maske ako mačka, ktorá ťa pri tanci požiadala, aby si jej pridržal odkláňajúci sa chvost a ty si jej odpovedal ‘na revanš‘“.
Zostal prekvapený a premeriaval si ma skúmavo od hlavy po päty. Iste si myslel, že to nie je možné, pretože som bola vtedy mladá žena. Zabudol, že odvtedy uplynulo viac ako 40 rokov. Dnes je aj on osemdesiatnik.
Pripomenuli sme si, ako rýchle ten čas beží, hodnotiac, aké kúzla mali krásne maškarné plesy za našich mladých čias.
Cesta do cudziny je niekedy zážitkom na celý život.
Ja tomu verím.
Rodina môjho manžela žije vo Viedni.
Richard a Inge sú ich deti.
Richard je ženatý statný muž, Inge je rozvedená šarmantná dáma. Po rokoch samoty si našla priateľa. Vlastnil rodinný 1-poschodový domček v rodinnej zástavbe. Dohodli sa, že kým sa k nemu presťahuje, urobia rekonštrukciu celého bytu. Keďže to bola veľká práca, požiadali o pomoc môjho manžela.
Tak sme sa vybrali do Viedne.
Zobrali sme so sebou dvoch odborníkov. Jeden bol maliar, druhý parketár. Vysťahovali nábytok, všetky miestnosti oškrabali, vystierkovali, tapetovali. Vymieňala sa podlahová krytina a dávali sa plávajúce podlahy. Boli to náročné práce. Manžel ich dirigoval, ale pri nich aj pomáhal. Ja som pre všetkých varila.
Po niekoľkých dňoch sme všetci napísali domov rodinám srdečné pozdravy.
Dohodli sme sa, že pohľadnice odnesiem do schránky ja, keď pôjdem von so smetím.
Na domáce oblečenie (tepláky) som si obliekla kabát, lebo vonku bola zima. Bol január. Chlapov v dome som zamkla, aby som ich nerušila v práci na spiatočnej ceste. Kľúče som si zobrala so sebou. Manžel ma upozornil, aby som išla na spiatočnej ceste tou cestou, ktorou som išla tam.
Smelo som vykročila do ulíc, mysliac si, že schránka bude len niekde na blízku. Veľmi som sa mýlila.
Vošla som do krátkej priečnej uličky. Hneď na začiatku stáli 3 zelené odpadové nádoby. Pomyslela som si, že to bude môj orientačný bod na ceste späť. Z tejto uličky som vošla na hlavnú ulicu. Jazdili po nej autá, autobusy a bol tam aj vchod do metra. Pôjdem touto hlavnou ulicou a iste tam schránka bude. Potom sa tou istou ulicou vrátim. Ale osud chcel inak.
Prešla som dobrý kus ulice, ale schránku som nenašla, hoci sa mi neraz zdalo, že tam je. Bol to plagát alebo farebná reklama.
Sklamaná som išla ďalej. Zrazu v jednej priečnej uličke na opačnej strane som skutočne našla poštovú schránku. Odľahlo mi. Chvalabohu som zachránená. Potešila som sa. Keď som do nej vhodila pohľadnice so srdečnými pozdravmi, všimla som si, že schránka je dosť špinavá. To je zriedkavé. Ktovie, či je vôbec funkčná? Nech bude ako bude, konečne sa vrátim späť.
Nevrátila som sa na hlavnú ulicu, ako som mala, ale som išla tou, kde bola schránka. Veď aj tá ide súbežne s hlavnou, nemôžem zablúdiť.
Po pár metroch cesty som musela obchádzať rozkopaný chodník. Zrazu ma upútal pekný výklad dámskej konfekcie na druhej strane ulice. Zadívala som sa doň. Naraz som zacítila pri nohe psa, začal štekať, aj zubiská ceril. V momente som sa dala na útek. Ani neviem, kde som zastavila. A bola som úplne dezorientovaná, nevedela som, kde sa nachádzam. Poobzerala som sa.
Ocitla som sa zasa na hlavnej ulici. Veľký prúd áut, hŕby ponáhľajúcich sa ľudí. To všetko ma už unavovalo.
Tiež chôdza po chodníkoch, ktoré boli posypané drobnými kamienkami proti pošmyknutiu sa pri poľadovici a snehu. V tom čase poľadovica nebola, ani sneh ešte nenapadol. Kamienky a únava mi spomaľovali cestu. Vonku som bola už niekoľko hodín.
Moju zlú situáciu ešte zhoršovala súrna malá osobná potreba.
Chvíľami som zastala, mysliac si, že to už nevydržím.
Každý krok bol pre mňa rizikom. Ale pomoc prišla. Pár krokov predo mnou pyšne stála veľká reklamná tabuľa. Neváhala som a v momente som sa za ňu učupila. Viete si predstaviť, ako sa mi uľavilo! Šťastná som išla ďalej. Obzrela som sa späť a s hrôzou som zistila, že spod tabule asi na meter od zeme bolo všetko vidieť. Len kto nechcel, ma nevidel.
Zbavená tejto starosti dala som sa na ďalšiu cestu hľadať vytúžený cieľ.
Rozmýšľala som a zistila, že vlastne robím akési opakujúce sa záhadné kolo, pretože som vždy prišla na to isté miesto. Išla som okolo tých istých priečnych uličiek, ale ich názov mi nič nehovoril. A tie zelené nádoby na smeti som stále nemohla nájsť.
Už sadal súmrak na mesto, rozžiarili sa pouličné svetlá.
Tie akoby sa mi vysmievali.
Do mňa vchádzal strach. Keď som za svetla nenašla cestu, ako ju nájdem za tmy? V zúfalstve som zabočila do najbližšej priečnej uličky. Neverila som vlastným očiam, na konci majestátne stáli tri zelené nádoby na odpadky.
Neuveriteľná radosť ma hnala vpred.
Keď som prechádzala okolo nich, pohľadom som ich pohladila. Odtiaľ bol len kúsok do bytu. Ruky sa mi chveli od vzrušenia, keď som odomykala vchodové dvere.
Okamžite boli všetci pri mne s otázkou, kde som doteraz bola.
Povedala som im, že na prechádzke.
Samozrejme, že mi neverili. Už hodinu po mojom odchode tušili, že som zablúdila, ale nemohli ma ísť hľadať, lebo som ich zamkla. Manžel mi odpovedal, že doma nejdem v teplákoch ani smeti vyniesť a vo Viedni by som určite nešla v teplákoch na prechádzku.
Po príjemnej sprche spadol zo mňa všetok stres a ukľudnila som sa.
Pri večeri som im vyrozprávala, ako som beznádejne blúdila ulicami.
Potom sme sa tomu aj zasmiali.
Pohľadnice so srdečným pozdravom pošta doručila.
Mne zostal tento trpký zážitok navždy v pamäti.
Romanka bola dlho jedináčik. Najbližší kamaráti jej boli bratranci Patrik a Martinko. Patrik je už gymnazista, Martinko je druhák na základnej škole.
Všetci bývali spolu s rodičmi v jednom 3-izbovom byte u babinky a dedka. Spolu vyrastali s chlapcami, spali, hrali sa samé chlapčenské hry. Romanka sa musela prispôsobiť týmto hrám. Kopať futbal, vyliezť na stromy a hrať sa na Indiánov. Patrik chodil na karate a ona s Martinkom museli s ním doma tiež cvičiť karate. Bolo to pre ňu ťažké cvičenie. Niekedy si aj poplakala. Chlapci jej boli ako bratia a tak sa hrávajú aj dnes. Keď chodila do druhej ľudovej, od babiny sa odsťahovali.
Onedlho sa im narodil Samko. Mala už bratríčka, už jej nebolo smutno. Obdivovala ho, kočíkovala, rozprávala mu, uspávala ho. Mamine pomáhala, veď u babiny sa veľa naučila, hlavne pri varení a pečení. Už ako dvojročná naklepávala a obaľovala rezne.
Samko odrástol, už má dva roky, no ešte papá mňam, mňam - mamičkine mliečko. Keď chce piť, zoberie do ruky knihu, ktorú mamina pri kojení číta. Druhou rukou chytí maminu a ťahá ju do spálne. Knihu hodí na posteľ a ukáže mamine, aby si ľahla. Mamina si ľahne, Samko sa k nej pritlačí a nedočkavo jej ťahá dolu pulóver. Mamina mu ponúka ľavý prsník, ale Samko povie: „Ne, ne“. Ukáže na druhý a povie: „Tento!“, otočí sa šťastný na ostatných a usmeje sa, že dostal, čo chcel. Potom sa oddá slastnému pitiu, kým mamina číta svoju knihu.
Samko má veľmi dobrú pamäť a pri hre je trpezlivý. S tatinom sa v jednom kuse hrá aj dve hodiny. Keď sú u babiny a dedka, dedko je len jeho. S ním sa hrá, spí, papá, pije len dedkov čaj. Ten je najsladší. Rád s ním chodieva do garáže, keď opravuje auto. Berie mu pracovné náradie, kladivo, kliešte, šroubovák, že mu bude pomáhať. Preto mu dedko kúpil detské náradie z umelej hmoty a aj vŕtačku na baterky. Rozoberie všetky hračky. Musia ho často kontrolovať a usmerňovať, vysvetľovať mu, čo smie a čo nie.
Ale nič netrvá na veky, ani Samkova dobrota. Prišla rozhodujúca chvíľa. Mamina musí ísť do práce a Samko do škôlky. Rodičia mali obavy, či si zvykne, či ho prijme kolektív a hlavne či tam bude chcieť spať. Už sa vie sám obuť, vyzuť, obliecť a odložiť si veci namiesto. Pekne jesť, pomaly piť, aby mu nezabehlo.
Samko už chodí do škôlky. Ráno ho tam vozí mamina, po obede príde pre neho. Deti ho milo prijali, pomáhajú mu, pohladkajú ho, vodia ho za ruku, hrajú sa s ním, veď je tam najmenší a najmladší. Za maminou neplače, ale predsa mu niečo chýba, mamičkine mliečko. Pred spaním povedal pani učiteľke, že chce mňam, mňam. Uspokojila ho tým, že mňam, mňam bude, až keď mamina príde domov. Pani učiteľka ešte nedočítala celú rozprávku a Samko už spí s ostatnými deťmi. Pritom drží za ruku novú kamarátku Karolínku.
Keď bol chorý, boli zasa u babiny. Mamina mu musela dať liek, aj keď sa všemožne bránil. Po užití lieku zistil jeho zlú chuť a rozplakal sa. Nahnevaný zobral igelitku, nahádzal do nej niektoré veci, maminu zobral za ruku, priviedol ju ku vchodovým dverám, podal jej igelitku a povedal: „tam, tam“. Keď sa ukludnil, sladko zaspal. Bola sobota ráno. Keď všetci vstali, zistili že Samko nie je v postieľke. Našli ho pri dverách stáť oblečeného v pyžame. Na chrbáte mal svoj ruksačik, naopak obuté dedkove papuče. Keď sa spýtali, kam ide, povedal: „Von“. Vysvetlili mu, že dnes do škôlky nemusí.
Uspokojil sa a oddal sa svojim hrám.
Tak ako v jemnom vánku šumí les, ako tečú vody riek, ako elektrické vlaky hltajú kilometre tratí, tak bežia roky našej mladosti.
V tomto roku sme ich narátali 60 v našom spoločnom žití.
Písal sa rok 1948, keď sme si ešte príliš mladí, zaľúbení, ale šťastní, povedali to krásne ÁNO. Rozhodli sme sa, že tento jubilejný rok obnovíme sobášom a patrične ho oslávime. Pomaly sme sa na tento akt pripravovali návštevou na Matričnom úrade v Rači.
Nečakane nás prekvapil telefonát z nemocnice NÚSCH a.s. Bratislava, oddelenie všeobecnej kardiológie na Kramároch, aby som sa dostavila na chirurgický zákrok. V priebehu tohto zákroku lekár so mnou neustále komunikoval. Keď povedal, že zákrok sa skončil, povedala som: „HURÁ“.
Tak som si vyslúžila titul herečka.
Všetko dobre dopadlo. Vďaka im.
Keď som sa vrátila z nemocnice domov, v ten deň odchádzala na dovolenku synova manželka spolu s dvomi dcérami a ich rodinkami. Zaskočilo nás to. Nemali sme sa s kým o prípravách na túto našu slávnosť poradiť. Mali sme starosť, či stihneme pečenie a ostatné záležitosti.
Tri dni pred slávnosťou sa šťastne vrátili a sviatočné torty stihli upiecť. Zdobili náš svadobný stôl. Aj tie, ktoré rodinka mladšieho syna zo Severných Čiech vo veľkom množstve napiekla a doviezla, chutili všetkým. Tak ako pred každým slávnostným aktom, tak i ja s manželom sme mali starosti, čo si oblečieme.
Manžel si zo svojho šatníka vybral tmavý oblek s jemnými prúžkami, bielu košeľu a bol oblečený. Keď si košeľu skúšal, golier ho veľmi škrabal. Nakoniec si obliekol inú, hoci nie novú. Bola z jemného batistu a neškrabala.
Horšie to bolo so mnou. Chcela som niečo pekné (nové). Dva kostýmy, ktoré som si kúpila, sa mi zrazu nepáčili. Manžel sa obetoval a obehli sme znovu niekoľko obchodov, ale nič sme nekúpili. Čas sa krátil a moja nespokojnosť rástla, ba nedala mi ani spať. Posledný deň, keď som už nedúfala v zázraky, dobrá susedka Ivetka sa mi ponúkla, že poobede pôjde so mnou do mesta a iste niečo kúpime. Potešila som sa. Hneď v prvom butiku v tržnici sme kúpili ľahučké, žoržetové kostýmové šaty. Mali biely podklad s tmavo a bledo hnedými kvetmi s výstrihom. Krásna ruža z tej istej látky zvýraznila ich eleganciu. Páčili sa mi.
Ďalší deň, 7. august 2008, bol našim slávnostným dňom, diamantovou svadbou.
Sobášny akt sa konal na miestnom úrade v Rači. Príjemnú atmosféru umocňovala pieseň AVE MÁRIA v podaní Lucky Bílej. Slávnostný príhovor a samotný akt sobáša pani MUDr. Radošinskej a matrikárky pani Slaninkovej zostane navždy v našej pamäti. Po skončení sobáša milé gratulácie od prítomných hostí, televízie, ako i od pána starostu Zvonára nemali konca, sprevádzané záplavou kvetov. Bolo to neopakovateľne krásne, dojímavé.
Medzi milými gratuláciami mi utkvela v pamäti tá, keď ma oslovili, že som stále taká ako pred 60-timi rokmi.
Pri tejto príležitosti chcem vysloviť veľké Ďakujem môjmu manželovi za krásnych 60 rokov prežitých v našom spoločnom živote.
Ďakujem za Tvoju lásku, vernosť, porozumenie, za pomoc a odpúšťanie.
Čas nezastavíš, ide ďalej a my sa snažíme v pohode, šťastí, láske a porozumení žiť ďalej v ústrety ďalším spoločným rokom, aby sme splnili želanie pani matrikárky:
„O päť rokov dovidenia pri našej železnej svadbe.“
Vďaka všetkým, ktorí nám boli nápomocní pri uskutočnení tohto slávnostného aktu.
Až posledný deň pred odchodom do kúpeľov sme sa začali baliť. Manžel vybral spoza skrine hnedý kartónový kufor. Keď som ho zbadala, nahnevane som sa ho spýtala:
„To snáď nemyslíš vážne, veď také kufre už nie sú v móde. Dnes sa nosia rôznofarebné cestovné tašky na zips a tašky na kolieskach.“
Presviedčal ma, že do kufra sa veľa zmestí. Koľko tašiek by sme potrebovali? Nakoniec som mu dala za pravdu. Vzali sme kufor a jednu tašku na zips. To všetko niesol manžel. Po tomto malom nedorozumení s kufrom ma napadlo, či aj iní ľudia majú starosti s balením. Keď sme nastupovali do vlaku, za nami vošla mladá žena. Na chrbte mala objemnú batožinu, siahala jej vyše hlavy. Pripomínala nám horského nosiča. Tiež cestovala do kúpeľov a bývala vedľa nás.
Už som sa za náš kufor nehanbila.
Keď sme vystúpili z autobusu, ktorý nás doviezol zo železničnej stanice pred hlavnú budovu nášho nového 3-týždňového pobytu v kúpeľnom meste, privítali nás storoční velikáni a kývali nám na pozdrav.
Ubytovanie bolo reprezentačné. V priestrannej hale biele kožené sedačky, všade rovnaké koberce. V strede strieborné svietiace stĺporadie siahajúce až do stropu, trblietajúce sa lustre, steny obkladané lešteným drevom dotvárali príjemnú atmosféru. Čistý vzduch z okolitých lesov pôsobil blahodarne na telo i dušu.
Hneď v deň nášho príchodu sme navštívili lekára, ktorý nám po prehliadke určil, koľko a aké procedúry musíme absolvovať. Ešte v ten deň sme mali dve procedúry.
Kúpeľný dom bol od našej ubytovne vzdialený asi 200 m. Sklenenou chodbou bol spojený s ďalším kúpeľným domom. Na rozpise procedúr bol údaj, v ktorej budove a na ktorom poschodí sa uvedená procedúra nachádza, ešte aj číslo vane tam bolo uvedené. Boli sme z toho všetkého dezorientovaní.
V prvých dňoch sme sa bezradne motali po poschodiach, kým sme si všetko zapamätali. Nových pacientov sme si všímali podľa toho, že sa tiež ako my motali po poschodiach. Obzerali sa a nazerali do rozpisu procedúr. Komplikovala to prvá a druhá budova. Radi sme ich usmernili. Cítili sme sa byť už múdrejší.
Vo voľnom čase sme chodili na prechádzky spoznať okolie.
Jazierka, ešte kvitnúce záhony macošiek, koberce zelenej trávy, na nich opustené lavičky, hadité úzke chodníčky medzi stromami, intímne cestičky. Mám rada čas, keď sa zvečerieva. Išla som z procedúry, padal hustý dážď.
Na mieste, kde sa spájali dva chodníčky v jeden, dala som prednosť manželskému páru. Oni sa však nečakane zastavili pri mne. Neznámy muž ma oslovil. Rozprával sa so mnou, ako keby sme sa dávno poznali.
Bolo mi to nepríjemné už aj preto, že jeho manželka sa na mňa pozerala s hnevom. Jej manžel nezabudol povedať, že ona ho prišla skontrolovať. Táto príhoda mi bola nanajvýš nepríjemná, veď toho človeka som videla prvý raz v živote. Keď som túto príhodu rozprávala pri večeri manželovi a našim spolu stolovníkom, srdečne sme sa pobavili.
Manžela lákali hory. Išiel hľadať huby. Bola to jeho veľká záľuba.
Vyhovárala som mu to, že v tomto čase už huby nerastú. Keď sa vrátil, v rukách niesol bedle, rýdziky a iné huby. Tiež navštívil miestny cintorín, kde je pochovaný náš krstný otec, ktorý tam zahynul ako letec pri bombardovaní letiska Tri duby v roku 1944. Ďalej navštívil blízke mesto, kde slúžil vojenčinu v rokoch 1948 - 1950.
V areáli kúpeľov nás prekvapili kúpeľné budovy, ktoré boli opustené a chátrali.
Platil tu akýsi nepísaný zákon. Kto odchádzal domov, niesol plnú igelitku kúpeľných oplátok. My sme ich nasledovali. Keď sme končili pobyt, náš pán primár nám podal ruku so slovami:
„O rok dovidenia, obaja.“
Naposledy sme sa obzreli a tým storočným velikánom sme zakývali na rozlúčku.
Vstávali sme do krásneho slnečného jesenného rána.
To nám povznieslo náladu.
„Určite sa nám dnes bude dariť, uvidíš,“ povedala som manželovi.
„Tento deň nám prinesie radosť, šťastie, cítim to.“
Z chuti sme sa naraňajkovali. Po raňajkách sme si rozdelili úlohy, kto čo bude robiť. Manžel ako obyčajne išiel ráno na nákup, ja som upratala byt a varila som. Vyprevádzala som ho slovami, dobre nakúp a šťastlivo sa vráť.
Ešte na prvých schodoch sme si zakývali. Potom som rýchlo bežala na balkón, aby som stihla druhý raz manželovi zakývať, kým zájde za roh nášho činžiaka. Tento zvyk si udržujeme, hoci sme už 60 rokov manželia.
Keď sa manžel vrátil z nákupu, už som ho netrpezlivo čakala. Medzitým som niekoľko krát vyšla na balkón pozrieť, či už nejde, aby som mu mohla otvoriť vchodové dvere, pretože obyčajne mal plné ruky. Aj dvere do bytu som otvorila v očakávaní, čím ma prekvapí, čo lacno kúpil.
Aj ma prekvapil. Kúpil tak nádhernú slaninku na vytápanie, že som nechcela veriť vlastným očiam. Takmer na tri prsty bola vysoká a bez kože. Čo vám poviem, pohádka.
„To bude masti,“ tešili sme sa navzájom.
Keď slaninku krájal, prsty sa mu do nej zabárali.
Potom musel odísť do neďalekej obce k neterke pre zeleninu z ich záhrady, celý rok nás ňou zásobovali. Manžel im na oplátku robí práce, ktoré oni nevedia, alebo si nemôžu sami urobiť. Zhotovil im regále do pivnice, chlievik pre zajačikov, búdu pre psíka, ktorý nás vždy veselo víta a iné.
Kým bol manžel preč, ja som s radosťou vytápala tú peknú slaninku.
Dobre púšťala masť, bol jej plný hrniec.
Keď sa manžel vrátil, aj on sa potešil voňavej masti a tiež tomu, že jej bolo tak veľa.
Hrniec s masťou som vyniesla na balkón, aby sa schladila.
Po večeri sme išli odniesť prinesené plné tašky zeleniny predbežne na balkón s tým, že na druhý deň ju dáme do poriadku. Vtedy sme netušili, aké veľké prekvapenie na nás čaká. Keď sme ťažké tašky niesli, jedna sa zachytila o hrniec s masťou, ten sa prevrátil a všetka masť sa vyliala.
„To snáď nie je pravda, to nie je pravda,“ chytali sme sa za hlavu.
Žiaľ bola to pravda. Balkón bol plný masti, v ktorej hrdo stáli tašky so zeleninou. Bol to smutný pohľad.
Nechutná bola na druhý deň aj robota, keď sme celé doobedie umývali mastný balkón. Smutní a znechutení sme skonštatovali, že to krásne slnečné ráno nám očakávané šťastie neprinieslo.
Škoda.
Hovorí sa, že jedno dieťa je málo, ale tri sú už veľa.
Do rodiny nášho mladšieho syna, ktorý býva v Chomutove, pribudlo ako tretie dieťa syn Marek. Bolo to veľmi životaschopné dieťa. Ako jednoročný začal spávať v detskej izbe s dvomi staršími súrodencami. Najviac porozumenia a lásky mu venovala jeho sestra Linda.
Mal asi 3 roky, keď sme ich nečakane navštívili.
Zazvonili sme pri dverách. Mareček sedel v kuchyni na stoličke a pozeral, ako mamina umýva okno. Keď začul zvoniť, zoskočil zo stoličky a zrovna do vedra s vodou. Voda sa rozliala po celej kuchyni. Potom sme tri dni vysúšali koberec.
Neskôr, keď už Linda chodila do školy, vždy chcel, aby mu čítala pohádky. Raz v noci sa mamina zobudila a uvidela, že v kuchyni sa svieti. Linda a Marek sedeli za stolom. Na otázku, prečo nespia, Linda odpovedala, že Marek chcel, aby mu čítala pohádky.
Keď mal Marek 4 roky, bol u nás niekoľko týždňov. Keď sme ho viezli vlakom domov, rodičia nás čakali na železničnej stanici v Prahe na lavičke v parku. Keď sme sa s nimi zvítali, sadli sme si oproti nim na lavičku. Marek si maminu nevšímal. Stále sa držal za ruku babičky. Maminu to zarazilo, že k nej nechce ísť, i keď sme ho za ňou posielali. Chvíľu pri nej postál a vrátil sa ku mne späť. Keď som mu povedala, že mamina je z toho veľmi smutná, rozmyslel si to a šťastne s nimi odcestoval domov a my tiež domov do Bratislavy.
Pri ďalšej našej návšteve, keď už chodil do školy, prišiel domov neupravený, nedbalo mal na hlave čiapku (len na jednom uchu), tašku na jednom ramene, topánky nezašnorované. Bol na neho smiešny pohľad.
Každý rok cez školské prázdniny chodil k nám spolu so svojimi dvomi súrodencami Gabinkom a Lindou. Deti sa u nás dobre cítili. Dedko im ráno pripravoval raňajky, natretý chlebík im krájal na kocky. Mali to radi a doma aj v škole sa s tým chválili spolužiakom. Tiež sme s nimi chodili na prechádzky do mesta k Dunaju, na kúpalisko Zlaté piesky a na letisko zbierať špičky.
Keď starší súrodenci vyrástli, chodieval k nám na prázdniny už len sám. Vždy si so sebou priniesol futbalovú loptu a kolieskové korčule. Raz večer sa pri korčuľovaní zrazil v tme s iným korčuliarom. Keď prišiel domov, bol celý špinavý a poudieraný.
Ako dospieval, mal tu veľa priateľov, s ktorými chodieval do posilňovne a na výlety. Chodili s nimi aj dievčatá. Niekedy prišiel domov neskoro v noci. Upozorňovali sme ho, aby si dal pozor, lebo ho môže niekto prepadnúť a ublížiť mu.
Vtedy mi odpovedal:
„Babi, ty si myslíš, že já se neumím prát?“
Vtedy sme ešte netušili, čo z neho môže byť. Takto k nám chodil na prázdniny až do svojich dvadsiatich rokov. Neskôr sme sa dozvedeli, že chodí trénovať taj-box. Dnes je majstrom vo svojej váhovej kategórii.
Teraz už nemá čas chodiť k nám.
Držíme mu palce, i keď nie sme jeho športom nadšení.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára