Posledná vôľa

Neúprosný je zákon prírody. Človek sa narodí a žije, aby iným život dal. Zomiera, aby ďalším svoje miesto prenechal.

Zomrel človek. Zomrela moja najmladšia sestra Terka, v 70-tom roku svojho života. Bola dobrou, láskavou, starostlivou a obetavou manželkou, mamou, babkou, prababkou, svokrou, sestrou. Život nemala ľahký. Okrem svojich štyroch detí vychovala aj svoju vnučku, ktorá ju volala krásne „mama“. Tá ju z vďačnosti v ťažkej chorobe doopatrovala.

Dnes ju ideme odprevadiť na jej poslednej ceste. Obrad sa koná v Krematóriu v lese na rozptylovej lúčke. Tým sa naplní jej posledná vôľa. Zišla sa celá rodina. Tichučká pieseň sprevádza hlavný dej – rozptyl. Popol zľahka padá na lúčku. Ovanula nás čudná voňa. Jemný závoj vodotrysku prikryl lúčku. Obrad sa skončil. Postoj chvíľa, kým si utrieme slzy. V tichu sme sa rozišli. V srdciach nám zostala večná spomienka.

Obrad, ktorý som prežívala, zanechal vo mne hlboký dojem. Prvý raz som sa zúčastnila na takejto ceremónii v mojom živote.